Prečo je dôležité spomínať a smútiť?

O ľuďoch, sviečkach a tichu

Je paradoxné, že práve v časoch, ktoré smrť reprezentujú denno-denne tým „najživším“ spôsobom v televízii, knihách aj v hudbe, je spomienka na zosnulých a návšteva cintorína považovaná za morbídnu aktivitu a téma smrti za tabu. Prečo? Pretože súčasná humanistická tendencia vývoja sveta nás tlačí výhradne smerom k pocitom šťastia a spokojnosti. Ibaže smútok, smrť, trúchlenie a umieranie je neoddeliteľnou súčasťou  našich životov a je rovnako prirodzené ako pocit šťastia. Pracovníci hospicov, paliatívni pracovníci, predstavitelia cirkví, ošetrovatelia i mnohí sociálni pracovníci, ktorí prichádzajú do styku so smrťou takmer každý deň, sa zhodujú, že nepripravení nie sú len tí, ktorí zomierajú, ale aj ich blízki a známi.

Prečo je dôležité spomínať a smútiť?

Smrť je prirodzeným vyvrcholením života

Akokoľvek zodpovedne sa o seba staráme, akokoľvek dbáme o svoje zdravie, skôr či neskôr sa so smrťou budeme musieť stretnúť. Myšlienky na smrť a na zomrelých nás však na toto obdobie môžu aspoň čiastočne pripraviť a dokonca môžu mať na naše životy pozitívny dopad. Ticho, ktoré takéto myšlienky vyžadujú, bude v období neustáleho prúdu informácii, povinností a všadeprítomného hluku navyše príjemným osviežením a zmenou, ktorú si vedomie každého človeka z času na čas  vyžaduje.

Spomienka na zosnulých je skvelou príležitosťou na zamyslenie sa nad tými, ktorí sa z našich životov postupom času vytratili. Takisto nás núti kontemplovať nad svojou vlastnou smrteľnosťou, a to či už máme 25 rokov alebo 85. Na Slovensku máme na tieto myšlienky jeden celý voľný deň, tak prečo ho nevyužiť na rozšírenie spektra svojich pocitov?

Svetlá na cintorínoch nám aspoň raz do roka pripomínajú, že živí na mŕtvych nezabúdajú.

Čas nemusí byť vždy tým jediným liekom

Niektorí naši známi alebo najbližší rodinní príslušníci sa pominuli pred dvomi mesiacmi, iní zasa pred dvadsiatimi rokmi. Na niektorých si spomíname raz za týždeň, na iných raz za rok pri pohľade na meno vytesané do náhrobného kameňa. Či už sa jedná o kamaráta z detstva, spolužiaka, kolegu, susedku, starého rodiča, matku alebo dieťa – spomienky sú tými najmocnejšími esami, ktoré máme v rukáve, pokiaľ už náš milovaný nie je s nami.

Z akéhosi dôvodu, pravdepodobne z túžby po večnom šťastí, sa snažíme takéto myšlienky zatláčať do úzadia, pretože nás často zarmútia či dokonca rozplačú, no aj tieto pocity patria k nášmu životu, aj oni sú súčasťou ľudského emočného spektra a slzy navyše nemusia byť vždy negatívom. Na základe mnohých prieskumov je dokázané, že 85 % žien a 73 % mužov sa dokonca po plači cíti lepšie. Bolo tiež preukázané, že plač uvoľňuje stres, znižuje krvný tlak a uvoľňuje blokované pocity, ktoré z času na čas treba jednoducho odventilovať. Nehovorí o tom predsa i oscarová rozprávka V hlave, v ktorej tvorcovia ukazujú divákom, aké dôležité je skutočné prežitie pocitov skľúčenia a smútku?

Krása uložená v spomienkach

Spomienky, ktoré sa s plačom často viažu, sú dôležité práve preto, že nás skôr či neskôr donútia uznať, že sa veci zmenili. Človek, ktorý stál kedysi pri nás, je dnes minulosťou a záleží len na nás, ako často si ho budeme pripomínať. Hovorí sa, že nikto nie je mŕtvy, kým si ho pamätá aspoň jeden živý človek. Návšteva cintorína, škrt zápalkou, horiace plamene nádherne vysvieteného cintorína, kvety na žulovom kameni, to všetko má význam či už je človek veriaci alebo nie.

Čo robiť, kým stojíme pri hrobe? Môžete sa napríklad so zosnulým pokúsiť "porozprávať". Nie vždy predsa potrebujeme počuť odpoveď. Niekedy túžime iba po niekom, kto by nás vypočul. Môžeme zomrelému v duchu vylíčiť, ako sa nám darí, aké máme plány, ako nám chýba... Vyblednuté strnulé spomienky na našich milovaných sa tak rýchlo vyfarbia a dajú sa do pohybu. Spomenieme si na drobnosti, ktoré ich aspoň na chvíľku oživia, na hlasy, na slová, na smiech, na skutky... Ak sa raz vydáme cestou spomienok, určite zazrieme veci, o ktorých sme ani netušili, že ich máme v pamäti uložené.

Odložme aspoň občas všetky každodenné starosti bokom a zaspomínajme si.

Smútok ako liek

Emotívne – hoci aj smutné – momenty pre ľudí, ktorí na ne počas bežného každodenného života nemajú čas, sú v mnohých prípadoch doslova empiricky liečivé. Nútia nás uvedomiť si rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou. I keď nás primárne vracajú späť, v skutočnosti nás môžu posunúť ďalej, pretože práve vďaka nim sa môžeme zmieriť s minulosťou a odštartovať novú kapitolu svojho života.

Často sa tiež stáva, že priamo počas smrti na spomienky a prejavy pocitov nemáme priestor. Racionálne myšlienky prekonajú podľa sociálnej pracovníčky Betty K. Marley prvotné záchvaty smútku a trápenia, aby sme dokázali zariadiť všetky byrokratické nutnosti, ktoré smrť blízkeho nasledujú, a ktoré vrcholia pohrebom. Po troch - štyroch dňoch „dovolenky“, ktoré nám na trúchlenie podľa súčasnej normy majú stačiť, nastupujeme do bežného pracovného života, a tak sa často k reálnym pocitom smútku, k plaču ani spomienkam, nakoniec nedostaneme.   

Avšak čím neskôr sa k takémuto prežitiu smrti blízkeho človeka prepracujeme, tým dlhšie nás to bude trápiť a vnútorne ničiť. V takomto prípade sa môže stať, že Vianoce, narodeniny zosnulého či iné udalosti a okolnosti, ktoré nám ho pripomínajú, budú nesmierne bolestivé a budú pre nás predstavovať hrôzu, na ktorú budeme chcieť čo najskôr zabudnúť. Skutočný priestor na plač, smútok a spomienky nás však od takýchto pocitov uchráni.

Myšlienky na smrť či na obdobie, ktoré k nej viedlo nás navyše núti uvedomiť si, čo je v našom živote skutočne dôležité. Nespokojnosť či hádky vyvolané drobnosťami sa nám možno začnú zdať banálne a budeme sa sústrediť na svoju smrteľnú budúcnosť: nikto z nás tu predsa nebude večne. Čo s tým chceme urobiť? Sme spokojní s tým, ako žijeme? Chceme niečo zmeniť? Ak áno, kedy? Ako? Máme na to obmedzený časový rozpočet, tak je možno na čase pustiť sa do toho hneď teraz.

Voľný deň venovaný spomienke zosnulých je ideálnou príležitosťou na pohľad do zadu i na zváženie svojich vízií do budúcna.

Tip Vitariána

Ľudia dnes zvyknú na výzdobu hrobov svojich najbližších utrácať značné finančné prostriedky: monumentálne kahance, obrie kytice, kamenné sošky... Zháňanie sa po týchto komoditách nám však často uberá priestor na spomienky a premýšľanie. Vymeňme čas strávený nákupmi za kontempláciu a prežívanie pocitov, ktorým sa počas väčšiny roka bránime, alebo na ktoré jednoducho zvyčajne nemáme čas. 

Článok nereprezentuje lekárske, alebo iné zdravotnícke postupy a názory.

Zdroje

www.remembranceprocess.com

Fotky: Shutterstock

↑ Späť hore

Počet hlasov: 102