Potenciál vitamínu C - časť 1.

Linus Pauling vs. konvenčná medicína

Často sa stáva, že pokrokových mysliteľov ich súčasníci vysmejú, odsúdia a roznesú na svojich pseudovedeckých kopytách. Linus Pauling (1901 – 1994), chemik, ktorý s veľkým zápalom obhajoval potenciál vitamínu C v liečbe tak závažných chorôb, akými sú rakovina či srdcovocievne ochorenia, sa však nenechal odmietaním a kritikou odradiť a zanechal nám vedecké dedičstvo, na základoch ktorého sa snáď čoskoro vybuduje nový spôsob liečenia.

Potenciál vitamínu C - časť 1.

Nerešpektovaný nositeľ dvoch Nobelových cien

Je to už dvanásť rokov, odkedy zomrel slávny americký fyzik a biochemik, nositeľ dvoch Nobelových cien, Linus Pauling. Hoci prestížny vedecký časopis New Scientist ho zaradil medzi dvadsiatku najlepších vedcov všetkých čias, veľká časť jeho súčasnej vedeckej obce ho nerešpektovala a jeho zistenia ignorovala alebo  vyvracala. Je dôvodom jednoduchý a finančne nenáročný pôvod liečenia vážnych chôrob, s ktorým Pauling prišiel?

Medicína, nepriateľka vitamínu C 

Linus sa počas veľkej časti svojho života venoval skúmaniu vitamínu C. Na základe výsledkov, ku ktorým dospel, tvrdil, že tento vitamín dokáže vyliečiť ochorenia srdca, rakovinu a mnohé infekčné problémy. Reakcia vtedajších lekárov nebola prekvapujúca: posmech a urážky. Ako si chemik dovoľuje diktovať spôsob liečby skutočným lekárom?

V takomto duchu sa niesli reakcie na Paulingovu teóriu v širokej vlne medicíny až donedávna, no vďaka dva roky starým štúdiám sa ukázalo, že Linus Pauling bol muž, ktorý predčil svoju dobu. Prekvapuje nás to? Nemalo by... Bol to predsa popredný chemik 20. storočia a podľa mnohých najväčší americký vedec v dejinách USA.

Tenká hranica medzi vizionárstvom a šarlatánstvom

V čase, keď Pauling umieral, sa už jeho teórie vyvracali na rôznych frontoch a namiesto ospevovania jeho vizionárstva bol odsudzovaný za domnelé šarlatánstvo. Akoby predsa mohli veľké dávky tak bežnej látky, akou je vitamín C, vyliečiť tak závažné ochorenia, akým je napríklad rakovina? Keď sa Pauling púšťal do štúdia vitamínu C, jedna z prvých vecí, na ktoré prišiel, bolo, že konvenčná medicína sa už počas dlhého obdobia rozhodla ignorovať dôkazy o účinnosti vitamínu C pochádzajúce od mnohých cenených vedcov a fyzikov.

Má vitamín C naozaj takú silu ako tvrdí Pauling alebo je pravda na strane lekárov?

Už ich výsledky naznačovali, že vitamín C môže byť skutočne silnou zbraňou proti závažným ochoreniam. Keď však tieto a mnohé ďalšie zistenia predostrel vo svojej knihe Vitamin C and the Common Cold, lekári boli pobúrení a zistenie „obyčajného chemika“ zmietli zo stola. Ak mal však Pauling pravdu, vitamín C, odborne kyselina askorbová, by mohol premôcť najväčších civilizačných zabijakov súčasnej industriálnej doby. Toto tvrdenie bolo možno práve kvôli svojej banálnosti tak nepravdepodobné, že keby s ním prišiel o niečo menej významný vedec, pravdepodobne by bolo celkom ignorované. A v skutočnosti to tak aj bolo... Lekárska obec už predtým totiž niekoľko podobných náznakov prehliadla, ignorovala, či odmietla.

Pauling, ktorý dostal okrem Nobelovej ceny za chémiu i Nobelovu cenu za mier, mal však veľké humanitárne cítenie a nenechal sa odradiť. Bol presvedčený, že vitamín C prijímaný vo veľkých dávkach môže zabrániť predčasnej smrti a zbytočnému trápeniu, ktorému je človek vystavený následkom srdečných chorôb, infekcie a rôznym druhom rakoviny.

Veda proti vede

Od Paulingovej smrti sa však skúmaniu vitamínu C venovali i mnohí lekári. Najvýznamnejší výskum pochádza z laboratórií  amerického NIH (Národný zdravotnícky ústav). Tento ústav zmeral šírenie vitamínu C organizmom a vyhlásil, že Pauling sa vo svojich tvrdeniach mýlil. Vysoké dávky vitamínu C telo nepotrebuje, pretože krv sa ho dostatočne „nasýti“ už pri malých dávkach. K tomuto tvrdeniu pridali i ďalšie: dávky vitamínu C vyššie ako 1 g predstavujú podľa nich pre človeka potenciálne riziko. Záverom tohto výskumu bolo teda tvrdenie, že vysoké dávky vitamínu C sú prosto zbytočné či dokonca nebezpečné.

Tvrdeniu NIH však kontrovali výsledky výskumov vedených počas uplynulých 50 rokov, ktoré dokladali dôkazy o pozitívnom vplyve vysokých dávok vitamínu C pri liečbe závažných ochorení. Tieto správy sa objavovali predovšetkým v oblasti zdravotných problémov týkajúcich sa srdca, infekcií a rakoviny a priamo odporovali zisteniam NIH. Na ktorej strane teda skutočne stojí veda?

Osvietení lekári

Záhadu sa rozhodli vyriešiť dvaja americkí lekári, Dr. Steve Hickey a Dr. Hilary Robertsová, ktorí sa do výskumu pustili s cieľom vyvrátiť už na pohľad nepravdivé a smiešne tvrdenie Linusa Paulinga – liečenie rakoviny vitamínom C. Boli presvedčení, že tak ako sa to stalo mnohým vedcom a niekoľkokrát i samotnému Paulingovi, v testoch urobil chybu a prišiel k nepravdivým záverom. Keď sa však dvaja zmieňovaní lekári pustili do štúdia Paulingovým materiálov, našli mnoho výskumov nezávislých vedcov a niekoľko lekárskych správ pokrývajúcich celé polstoročie, ktoré jeho teórie potvrdzovali. 

Nebolo možné zmiesť ich zo stola ako placebo, pretože dokazovali zlepšenie zdravotného stavu v prípade mnohých vážnych ochorení vrátane AIDS a rakoviny. Hickey a Robertsová si uvedomovali, že žiadne z týchto tvrdení nebolo vedecky nikdy vyvrátené. Pauling disponoval konzistentnými vedeckými dôkazmi o tom, že po celý čas hovoril pravdu. Okrem toho dospeli k dvom ďalších záverom, ktoré NIH ani lekársku obec nepotešili. 

Teórii Linusa Paulinga, ktorá ho preslávila i zosmiešnila zároveň svitá na nové časy.

Po podrobnom štúdiu výskumu NIH totiž Hickey a Robertsová zistili, že ústav urobil niekoľko chýb, ktoré dramaticky ovplyvnili ich výsledky. Okrem iného sa dozvedeli, že vedci podali skúmanému jedincovi vitamín C, počkali, kým bol z tela vylúčený a až potom odobrali vzorku krvi. Na základe takéhoto merania dospeli k záveru, že zvýšené dávky vitamínu C neovplyvňujú jeho množstvo v ľudskej krvi. Nedokázali si uvedomiť, že je tomu tak kvôli tomu, že merania prevádzajú až potom, čo bol vitamín z tela vylúčený. NIH jednoducho tvrdila, že krv je vitamínom dostatočne nasýtená už po malej dávke a viac vitamínu C preto nepotrebuje. 

Vzhľadom na to, že tieto chyby boli skutočne markantné, Hickey sa rozhodol kontaktovať NIH a každého zainteresovaného vedca z NIH, ktorý sa podieľal na výskume Paulingovej teórie. Žiadal ich o vysvetlenie, resp. o adekvátnu odpoveď na svoje zistenia. Nikto mu však nedokázal ponúknuť obstojné vysvetlenie a hypotéza o tom, že ľudia potrebujú len malé dávky vitamínu C sa preto rozsypala.

Dynamický model prúdenia

Veda dnes našťastie pokročila a Pauling sa dočkal novej podpory. Nová vedecká teória, tzv. dynamický model prúdenia, bližšie vysvetľuje, prečo mal Pauling pravdu a prečo sa NIH mýlil. Podľa tejto teórie by sa mal ľudský organizmus nachádzať v stave neustáleho prúdenia, mal by prijímať viac vitamínu C ako potrebuje, a to v niekoľkých rozdelených dávkach. „Prebytočný“ vitamín C „pretečie“ organizmom a je z neho vylučovaný spolu s močom. Nevyjde však na vnivoč. Exces vitamínu C v tele totiž funguje ako zásobáreň pre obdobia, kedy telo vyžaduje extra veľké dávky. Takýto vzťah tela k vitamínu C sa najviac približuje k pôvodnej fyziológii človeka a vitamínu C, k obdobiu, kedy si človek dokázal produkovať vlastný vitamín C tak, ako to v súčasnosti dokáže mnoho zvierat.

Tip Vitariána

Ak vás zaujal príbeh o Linusovi Paulingovi, nenechajte si ujsť budúco týždňový preklad posledného rozhovoru, ktorý v roku 1994 poskytol médiám.

Článok nereprezentuje lekárske, alebo iné zdravotnícke postupy a názory.

Zdroje

www.medicalnewstoday.com

Fotky: Shutterstock

↑ Späť hore

Počet hlasov: 95