Dejiny nášho jedla

Príbeh, ktorý začal pred 200 000 rokmi, trvá až dodnes.

Ovocie, zelenina, obilniny i mäso –  všetko, čo máme na tanieroch, má svoju vlastnú históriu, ktorej súčasťou sú tri dôležité revolúcie, prechodné obdobia, ktoré otočili smerovanie nášho stravovania o 180 stupňov a zmenili tak divokú, surovú jednoduchosť na komplexnosť súčasných potravín. 

Dejiny nášho jedla

Poľnohospodárstvo od úsvitu civilizácie až po dnes

Homo sapiens, človek rozumný, fyzickou stavbou podobný našim súčasným verziám, sa živil predovšetkým lovom divých zvierat, zberom divokých bylín a oberaním plodov, teda aktivitami priamo spojenými s kočovným životom. Podľa nedávnych výskumov sa často dožíval až 70 rokov. Jeho strava bola založená na konzumácii chudého mäsa s obsahom kvalitných tukov a výživných rastlín s množstvom vitamínov.

Všetko konzumoval v prirodzenej, surovej podobe. Podľa vedeckých dôkazov naši predkovia v tomto období netrpeli vysokým krvným tlakom, aterosklerózou ani kardiovaskulárnymi ochoreniami. Hoci mnohí ľudia sú dnes presvedčení, že sa živili predovšetkým mäsom, je nutné si uvedomiť, že nedisponovali takým vybavením, aké dnes máme my. Nie je jednoduché uloviť antilopu, srnu či losa s lukom a šípom. O čo ťažšie to bolo pre lovcov, ktorí nemali žiadne nástroje... Zbieranie plodov a bylín bolo preto akceptovateľnejšou alternatívou, ktorú väčšina našich predkov uprednostnila pred lovom.

Paleoantropologička Alison Brooks dokonca s úsmevom dodáva, že antilopy ani iné zvieratá netrávili životy znudením ponevieraním sa po savanách a čakaním na šíp, ktorý im prebodne telo. Ľudia sa kvôli ťažkým podmienkam lovu často prepracovali iba k hrsti mäsa za týždeň, takže ich výživa bola absolútne závislá na surových plodoch, orechoch, semenách, hľuzách a bylinách.  

Prvá potravinová revolúcia: od zberu k pestovaniu, od lovu k chovateľstvu

Koniec kočovného života nastal asi 5 000 rokov pred n. l., kedy si ľudia začali cielene pestovať prvé plodiny. Spoľahlivý zdroj obživy uľahčoval život a zbavoval ľudí potreby neustáleho putovania. Následkom ustáleného spôsobu života sa komunity ľudí rozrastali, vznikali prvé mestá a s nimi potreba nasýtiť veľké počty obyvateľov.

Práve v tomto období sa začínajú objavovať prvé zdravotné problémy spojené s „moderným“ stravovaním. Podľa vedcov z univerzity v štáte Ohio prechod k domácemu pestovaniu plodín spôsobil ochudobnenie jedálnička o široké spektrum divokých rastlín. Keďže rok čo rok konzumovali ľudia tie isté druhy obilnín, získavali menšie množstvá živín. Vyvinuli sa u nich choroby a trápili ich zubné kazy, ktoré boli u našich zberačov nevídané. Podobné dôsledky malo i zdomácnenie zvierat. Chov dobytka, kôz a oviec často viedol k šíreniu infekčných chorôb a vírusov. 

Pestovanie plodín ľuďom uľahčilo život, ale znížilo množstvo živín, ktoré prijímali.

Táto prvá potravinárska revolúcia však nezasiahla iba jednotlivcov a ich rodiny. Malé hospodárstva nedokázali uživiť veľké mestá, a tak začali vznikať veľké plochy na pestovanie plodín a s nimi i prvé technické výdobytky: prepracovaný systém zalievania a pluh. Hoci takéto pomôcky uľahčovali poľnohospodárom prácu a garantovali vyššiu pravdepodobnosť bohatej úrody, od svojho počiatku spôsobovali postupné zhoršovanie stavu pôdy.

Veľká industriálna revolúcia a nový koncept spracovania potravín

Druhým veľkým krokom, ktorý nás vzdialil od kontaktu s prirodzenými potravinami, bola priemyselná revolúcia. Začala sa šíriť Európou na prelome 18. a 19. storočia a do spoločnosti priniesla technické výdobytky ako parný stroj, vodné elektrárne, špecializované továrne a nové chemikálie.

Chemické látky, ktoré mali potraviny udržať v konzumovateľnom stave čo možno najdlhšie, posunuli kvalitu jedla na nižšiu úroveň. Následky priemyselnej revolúcie boli teda dvojznačné: na jednej strane dokázala vďaka nej spoločnosť vyprodukovať dostatočné množstvá jedla (za podpory prepracovaného systému transportu) pre väčšinu obyvateľstva, a uchrániť ho tak pred hladomorom a podvýživou, na druhej strane kontaminovala ľudský organizmus umelými látkami, ktoré sa stali bežnou súčasťou dostupných potravín. Určila tak smer, ktorým sa v nasledujúcich 200 rokoch potravinársky priemysel uberal a ktorý ho čoraz viac vzďaľoval od jeho pôvodného, prirodzeného charakteru.  

Za hranicami únosnosti: tretia potravinová revolúcia

I keď západné krajiny na čele s USA spracovávajú potraviny súčasným „moderným“ spôsobom menej ako 100 rokov, za tento čas sa poľnohospodárstvo zmenilo viac ako za uplynulých päť tisícročí. Táto skutočnosť neovplyvňuje iba konzumentov, ku ktorým sa dostáva lacnejšie no kvalitatívne pochybnejšie jedlo, ale predovšetkým farmárov.

Spôsob tradičného farmárčenia, ktorému sa venovali celé generácie rodín, sa totiž pod vplyvom industrializácie spracovania potravín radikálne zmenil. Premena tradičných fariem sa začala v samom jadre, teda pri potravinách, ktoré farmári pestovali, resp. pri dobytku, ktorý chovali. Industrializácia pretláčala podnikanie s čo najmenším spektrom potravín (ideálne s jednou plodinou alebo jedným druhom zvierat), a preto sa postupne začala vytrácať bohatá škála obilnín a mäsa.

Chemické postreky, voči ktorým sú dnes škodcovia čoraz odolnejší, sa s hnojivami dostávajú do pôdy a znehodnocujú, čo v nej rastie.

Monokultúrny spôsob poľnohospodárstva však následne viedol k ešte väčšiemu „vyšťavovaniu“ pôdy už aj tak presýtenej umelými hnojivami. Chemické postreky, voči ktorým sú dnes škodcovia kvôli častému používaniu čoraz odolnejší, sa tak spolu s hnojivami dostávajú až do špiku kosti ornej pôdy a znehodnocujú všetko, čo v nej rastie.

Podobné procesy sa postupom času osvedčili aj farmárom špecializujúcim sa na živočíšne produkty. Keďže dopyt po mäse v 20. storočí astronomicky stúpol (od roku 1950 do roku 2000 sa produkcia amerických fariem viac ako zdvojnásobila), chovatelia potrebovali vykŕmiť čo najväčšie počty zvierat za čo najkratší čas. Nárast záujmu o mäso sa však vo veľkej miere odzrkadľuje i v rastlinnej sfére poľnohospodárstva. Až polovica ročnej produkcie kukurice (a veľké časti ďalších druhov plodín) totiž putuje priamo do hrantov pre zvieratá.

Udržateľnosť takéhoto spôsobu poľnohospodárstva je nepredstaviteľná a nereálna. Priemyselne vyprodukované mäso, obilie, ovocie a zelenina sú ochudobnené o svoje najcennejšie látky a ľudské organizmy kontaminujú množstvom škodlivín spôsobujúcich choroby, alergie a iné zdravotné komplikácie. Výskum amerického vedca Donalda Davisa navyše dokazuje prekvapivý pokles vitamínov a minerálov v zelenine a ovocí vypestovaných medzi rokmi 1985 a 1996 v rozmedzí od 87 do 14 %.

Moderná éra verzus sedliacky rozum: aktívna a pasívna rezistencia

Podobné štúdie i obyčajný sedliacky rozum nás núti zamyslieť sa nad charakterom súčasnej podoby poľnohospodárstva. Nespokojnosť s jeho fungovaním vyslovujú ľudia po celom svete prostredníctvom množstva aktívnych rezistentných hnutí a individuálnych osobností reprezentujúcich vedecké i umelecké kruhy. Hoci vegetariánstvo bolo dokumentované už za čias starovekej Indie, nič jeho šírenie nepodporilo viac ako ekologické a morálne dopady masovej priemyselnej výroby potravín.

Prvá Medzinárodná vegetariánska únia bola založená už v roku 1908 a zastrešovala existujúce vegetariánske únie z Anglicka, Holandska a Nemecka. Časť americkej populácie svoj nesúhlas s industrializáciou prejavila životom v ústraní. Vzniklo množstvo amišských spoločností, ktoré nesúhlasili s vývojom náboženstva ani moderného spôsobu života. Stavili na život v prírode, na domáce pestovanie a chov vlastných zvierat a vrátili sa do obdobia prvej potravinovej revolúcie, teda najbližšie k našim predkom, lovcom a zberačom.

Udržateľnosť moderného spôsobu poľnohospodárstva je nepredstaviteľná a nereálna.

Nechuť podieľať sa na „pokrokovom“ poľnohospodárstve sa odrazila aj v samotnom srdci tejto činnosti. Keďže mnoho ľudí nechcelo bezohľadné vyciciavanie pôdy a týranie zvierat iba bojkotovať ale priamo ovplyvniť a naviesť lepším smerom, vznikla tzv. permakultúra. Ako navráva samotný názov (permaculture = stále/udržateľné poľnohospodárstvo/kultúra), permakultúra sa venuje poľnohospodárstvu s citom s a prístupom, ktorý bol typický pre minulé generácie. Je založené na kombinácii overených vedomostí našich starých otcov a novodobých vymoženostiach, ktoré okolité prostredie nepoškodzujú. Permakultúrna dizajnérka P. Černaková úlohu permakultúry sumarizuje nasledovnými slovami: „Permakultúrne videnie smeruje k maximálnej efektivite, ako energetickej, tak ekonomickej aj časovej. To všetko však robí s ohľadom na zdravie ľudí, pôdy i zvierat.“

Jahody s rybími génmi? GMO dokáže nepredstaviteľné veci

Vďaka permakultúre a bio poľnohospodárstvu ľudia aktívne prejavujú odpor voči vyššie uvedeným moderným technológiám, na čele ktorých stojí i prístup v duchu geneticky modifikovaných organizmov (GMO), ktoré kompletne rozvracajú prirodzenú skladbu rastlín a živočíchov, a to rovno v ich genetickom jadre: DNA. Vďaka GMO dochádza denne ku kombinovaniu génov rôznych zvierat a rastlín dokonca i s génmi pochádzajúcimi od človeka. Následkom toho sa môže stať, že homár rastie vďaka cudziemu rastovému hormónu dvakrát tak rýchlo ako má. Gény arktických rýb pre zmenu chránia jahody a paradajky pred mrazom.

Hoci OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj) tvrdí, že „ak je nová potravina uznaná ako substanciálne rovnocenná v zložení a nutričných charakteristikách k existujúcej potravine, môže byť považovaná za rovnako bezpečnú ako konvenčná potravina,“ skutočnosť je taká, že zloženie GMO potravín nie je dostatočné preskúmané. Uskutočnené výskumy navyše potvrdzujú obrovskú výživovú nerovnosť medzi prirodzenými a GMO potravinami (napr. bežná kukurica obsahuje 437-krát viac vápnika ako GMO kukurica).

Vedúcou spoločnosťou na trhu s GMO potravinami ja v súčasnej dobe agrochemické Monsanto, ktoré pôsobí i na Slovensku. Ich GMO plodiny bohužiaľ nerastú izolovane, a tak často kontaminujú i okolité ekosystémy. To má negatívne následky nie len pre ostatné plodiny, ale i pre včelstvá a ďalšie druhy hmyzu.

Dôsledky GMO osív sa fatálne prejavujú predovšetkým na americkom a kanadskom trhu, pretože zákony, ktoré nútia farmárov udivene krútiť hlavami, ich robia absolútne závislými na nákupe GMO semien. Domáce vypestovanie semien je totiž nelegálne, a tak si každoročne farmári musia kúpiť nové osivá práve od spoločností, akou je i Monsanto.  

GMO kombinuje gény rôznych zvierat a rastlín dokonca i s génmi človeka.

Plavba proti prúdu

Situácia súčasného poľnohospodárstva sa zdá byť, čo sa prirodzeného vzťahu človeka a ekosystému týka, na tak kritickej úrovni, že prebúdza záujem širokej spoločnosti a budí radikálne vlny odporu. Stovky neziskových organizácií, amatérskych skupín či iných aktívnych hnutí bojujú proti degradácii životného prostredia. I keď stoja proti obrovskému Goliášovi, za lepšiu budúcnosť bojujú vytrvalo a odhodlane.

Každý z nás sa k týmto mierumilovným no zásadovým bojovníkom môže pridať. Zabudnime na polotovary – najnekvalitnejšie potraviny na trhu – a pripravujme si chutné domáce jedlo, surové či varené, zo surovín s akceptovateľným pôvodom. Príprava jedla je súčasťou každej kultúry na svete. Spája všetky kontinenty a všetky národy, a preto by sme sa jej nemali vyhýbať.
Tip Vitariána

Nestačí vám to? Potom sa pustite do pestovania vlastného ovocia a zeleniny, zakladajte ovocné sady a šírte kvalitné plody i medzi ostatnými ľuďmi. Ani to nie je dosť? Znížte teda svoju konzumáciu živočíšnych produktov alebo ich zo svojho jedálnička aspoň niekoľko dní do týždňa úplne vypustite. Postaráte sa o lepšiu budúcnosť ľudí, zvierat, pôdy i celej planéty. 

Článok nereprezentuje lekárske, alebo iné zdravotnícke postupy a názory.

Zdroje

Orion T. a Holmgren D. Beyond the War on Invasive Species: A permaculture approach to Ecosystem Restoration. Chelsea Green Publishing: Chelsey, 2015.
Bittman Mark. A Bone to Pick: the Good and Bad News about Food, with Wisdom and Advice on Diets, Food Safety, GMOs, Farming and More. Pam Krauss Books: 2015.
John Hopkins Bloombery, School of public Health
www.vsetkoogmo.sk
www.monsanto.sk
www.nationalgeography.com

Fotky: Shutterstock

↑ Späť hore

Počet hlasov: 99