Usmrkaná generácia viní svojich rodičov - baby boomerov

Asi poznáte citát: „Ťažké časy vytvárajú silných mužov; silní muži vytvárajú dobré časy; dobré časy vytvárajú slabých mužov; slabí muži vytvárajú ťažké časy.“ Európa netrpí krízou talentov, ale krízou postoja. Mnohí príslušníci povojnových a „boomer“ generácií, ktorí sa postarali o blahobyt v ktorom teraz žijeme,  chceli veci robiť „lepšie“: bezpečnejšie, jemnejšie, plánovateľnejšie.  Ich rodičia a učitelia ešte bili.  Chceli mat "mierumilovnejší vzťah" k svojím deťom. Nechtiac tým vytvorili spoločenský reflex vyhýbať sa rizikám, tlmiť konflikty a povýšiť zraniteľnosť na ústredný bod. Výsledok vidno v politike, školstve, pracovnom svete aj vo verejnom diskurze: vysoká citlivosť, nízka únosnosť – a sklon delegovať zodpovednosť smerom nahor. Tento text nie je nadávanie na mladé generácie. Je výzvou na spoločnú korekciu kurzu, aby bola Európa odolnejšia, zvedavejšia a schopná budúcnosti.

Kto sú to baby boomeri?

Baby boomers (slovensky často aj „boomeri“) sú demografická generácia ľudí narodených počas povojnového nárastu pôrodnosti – tzv. baby boomu. Najčastejšie sa uvádza obdobie približne 1946–1966, s tým, že presné roky sa líšia podľa krajiny (v časti Európy začína boom už v r. 1945 a doznieva do prvej polovice 60. rokov).

Čo charakterizuje túto generáciu:

• ide o početne silnú kohortu, ktorá formovala dopyt po bývaní, školách, pracovných miestach aj dôchodkoch;
• vyrastala počas povojnovej obnovy a hospodárskeho rastu, rozmachu televízie, populárnej hudby a masovej spotreby;
• v spoločenských dejinách je spájaná s kultúrnymi a politickými zmenami 60.–70. rokov;
• dnes tvorí výraznú časť seniornej populácie, čo má dopady na zdravotníctvo, trh práce a verejné financie.

Od starostlivosti ku kultúre opatrnosti

Starostlivosť je cnosť. Mení sa však na slabosť, keď z každej náročnej požiadavky robí škandál. Tri mechanizmy túto kultúru opatrnosti zafixovali:

1. Výchovný štýl. Z „chráneného“ sa stalo „prepchránené“. Deti sa naučili, že dospelí držia nebezpečenstvá od nich ďalej – namiesto toho, aby ich učili s nimi pracovať. Kto nikdy nesmel zlyhať, neskôr sa vyhýba výzvam alebo pred ich prijatím žiada záruky.

2. Inštitucionalizovaná prevencia. Od ihriska po firemnú kultúru často platí: nulové riziko je cieľ. Tam, kde zmizne prijateľné zvyškové riziko, často zmizne aj priestor pre iniciatívu. Inovácia je pritom kalkulované narušenie status quo.

3. Morálka precitlivenosti. V debatách menej rozhoduje argument než možná urážka. Upozornenia na spúšťače (trigger warnings), jazykové pravidlá a rýchle pranierovanie občas nahrádzajú robustnú výmenu názorov. Kto sa cíti byť trvalo zraniteľný, ťažko sa učí vyjednávať, učiť a prijímať kritiku.

Účet platia všetky generácie

Mladí nie sú „vinní“ viac než starí – stelesňujú to, čo im bolo predvedené. Ak sa lídri boja konfliktov, školy žehlia kontroverzie a médiá odmeňujú pobúrenie, mládež sa učí presne toto: riziká sú nebezpečné, nesúhlas je nezdvorilý, zodpovednosť patrí „tým hore“. Starší zas lamentujú nad „krehkými dušami“, bez uznania, že trh s bývaním, posunuté trajektórie blahobytu a digitálny permanentný poplach sú reálne záťaže. To rozdeľuje – a paralyzuje.

Protiargumenty, ktoré treba brať vážne

• Duševné zdravie nie je módna téma. Viac diagnóz neznamená automaticky viac „ufňukaných“.  Kto potrebuje pomoc, má ju dostať. Pointa je: odolnosť nevzniká iba v chránených zónach, ale v primeraných výzvach sprevádzaných spoľahlivou oporou.

• Ekonomické prekážky sú reálne. Drahé mestá, neisté zmluvy, dlhy za vzdelanie: kto každý mesiac zápasí o stabilitu, má menej priestoru „byť odvážny“. Štruktúry majú ochotu riskovať umožňovať, nie trestať.

• Chronický digitálne pobúrenie je systém, nie charakterová chyba. Algoritmy odmeňujú precitlivenosť a trest, nie rozvahu. Mediálna gramotnosť je preto kľúčová kompetencia – pre všetky generácie.

Čo treba urobiť – spoločný štart

1) Učiť prácu s rizikom od začiatku
Školy a príprava na povolanie by mali systematicky zaviesť „zlyhanie ako metódu“: projekty s reálnym výsledkom, kultúru spätných väzieb bez zjemňovania, debaty s jasnými pravidlami, ale bez tabu zón. Kto sa učí predniesť najsilnejšiu verziu protiargumentu (tzv. steelman) namiesto „cancelovania“, získava uznanie.

2) Zmeniť bezpečné priestory na priestory rezonancie
Bezpečné rámce sú dôležité – ako odrazový mostík, nie ako cieľová stanica. Univerzity, médiá, verejná správa: nahraďte jazykovú políciu didaktikou diskurzu. O debatách má rozhodovať moderácia, povinnosť zdôvodňovať a práca so zdrojmi – nie hlasitosť.

3) „Ekonomika druhého pokusu“
Zakladať, meniť, začínať odznova – bez stigmy. Potrebujeme ľahšie cesty späť zo slepej uličky: rýchlejšie oddlženie pre neúspešných, modulárne vzdelávacie dráhy, uznanie nelineárnych životopisov v HR procesoch. Ak odmeňujeme len „istú koľaj“, vychovávame k opatrnosti.

4) Medzigeneračný praktický alebo služobný rok
Dobrovoľný, ale atraktívne nastavený rok – v technike, ošetrovateľstve, klimatickej infraštruktúre, civilnej ochrane, kultúre či samospráve – dáva zmysel, prepája sociálne prostredia a trénuje zodpovednosť v reálnych podmienkach. Spája rešpekt k zraniteľnosti s kompetenciou narábať s ňou.

5) Viac skutočnej zodpovednosti v organizáciách
Vedenie znamená konflikty niesť, nie delegovať. Firmy a úrady by mali posúvať rozhodovacie práva čo najbližšie k expertíze – a chyby brať ako náklady na učenie. Mikromanažment vytvára závislosť; dôvera vytvára zrelosť.

6) Trhy bývania a práce priateľské k odvahe
Kto minie každý eurocent na nájom, vyhne sa každému riziku. Rýchlejšie povoľovania, hustejšie a dostupnejšie bývanie v centrách práce, lepšia starostlivosť o deti a spoľahlivé základné zabezpečenie pri rekvalifikáciách vytvoria vankúš, ktorý umožní riskovať.

7) Trénovať digitálnu rozvahu
Mediálne vzdelávanie znamená: overovať zdroje, krotiť pobúrenie, cielene hľadať protiargumenty, rozumieť algoritmom. „Digitálny vodičský preukaz“ – v škole, v podniku, vo verejnej správe – by mohol nastaviť minimálne štandardy. Rozvaha sa dá naučiť.

Nový príbeh zrelosti a samostatnosti

Európa má zdroje, talenty a inštitúcie, aby zvládla zmeny. Chýba však príbeh, ktorý uznáva zraniteľnosť, ale oslavuje zrelosť. Zrelý človek si dovolí náročnosť – a zároveň ju dopraje aj druhým. K tomu patria:

• Povinnosti popri právach. Kto chce spolurozhodovať, preberá spoluzodpovednosť – v susedstve, v práci, v spolku, v samospráve.

• Rešpekt k skúsenosti – a chuť namietať. Starší odovzdávajú remeslo, štandardy, pamäť. Mladší prinášajú tempo, technológie, zmenu perspektívy. Obe strany sa potrebujú – nie ako nepriatelia, ale ako partneri.

• Budúcnosť ako pozvanie, nie hrozba. Prechody – energia, demografia, technológie – zvládneme, ak ich chápeme ako projekt, nie ako katastrofu, ktorú treba len manažovať.

Napokon nejde o „boomerov“ proti „mladým“ a opačne. Ide o kultúrnu reformu, ktorá z dobre mieneného šetrenia opäť urobí náročnosť formujúcu charakter. Európa je silná vtedy, keď ľudí zmocňuje žiť s neistotou, nie ukrývať ich pred ňou. Úloha je veľká – ale riešiteľná, ak sa do nej pustíme spoločne.