Psychadelické drogy: dobro alebo zlo?

Dokázalo sa ľudstvo konečne prepracovať k nesmrteľnosti?

Psychadeliká ovplyvňujú každú stránku ľudského vnímania, a práve preto sú nenávidené i obdivované súčasne. Sú podnetom pre obrovské množstvo kontroverzných debát vyplývajúcich z ich nespočetných liečebných možností i z planého zneužívania ich účinkov, ktoré prepuklo v 60. rokoch 20. storočia.

Psychadelické drogy: dobro alebo zlo?

Psychadeliká a dávne civilizácie

Rastliny so psychadelickým zložkami zohrávali v dávnych kultúrach významnú úlohu. Stovky rokov starý výskum antropológov jasne ukazuje, že staré civilizácie využívali tieto látky na liečebné, spirituálne i kreativitu podporujúce účinky.

Psychadeliká hojne využívali i pôvodný obyvatelia Ameriky, najčastejšie amazonskú rastlinu známu ako ayahuasca, ktorá vyvolávala špecifické stavy vedomia. Jej účinky európskych kolonizátorov šokovali, pretože na podobné rastliny v Európe neboli zvyknutí. Európania si tieto rastliny automaticky spájali so šarlatánstvom, mágiou a čarami, a tak sa ich kolonizujúca katolícka veľmoc v podobe Španielskeho kráľovstva snažila celoplošne vymiesť z povrchu Zeme.

Starí indiánski šamani fajčili ayahuascu, psychotropnú rastlinu.

Zlatý vek psychadelík

V Európe bol k psychadelikám kvôli málopočetným druhom psychadelických rastlín a všeobecnému odporu k ich účinkom len obmedzený prístup, a to až do konca 19. storočia. Situácia sa začala meniť až po objave meskalínu (psychoaktívneho alkaloidu) v rastline peyote, druhu amerického kaktusu.

Nemecký vedec, ktorý túto látku v roku 1890 izoloval, sa však úspechu netešil, pretože látka bola čoskoro zmetená zo stola. Napriek tomu, že ako vravel tento nemecký chemik, meskalín vovedie človeka do raja, spôsoboval i nepríjemné krútenie hlavy, závraty a zvracanie. Druhým dôvodom, pre ktorý meskalín neuspel, bola skutočnosť, že chemici a lekári v tej dobe si ešte nevedeli predstaviť jeho reálne využitie v medicíne.

Prieniku psychadelík do spoločnosti nepomohol ani Freud, ktorý sa staval do radikálnej opozície voči náboženstvu a spirituálnym zážitkom považujúc ich za lacný spôsob, ako sa vyrovnať so strachom a nenaplnenými túžbami z detstva. Jeho profánny prístup k ľudskému vedomiu a podvedomiu sa preto meskalínu a všetkým podobným psychadelickým látkam otočil chrbtom podobne ako predominantné európske náboženstvá.

Peyote, rastlina, ktorá viedla do svete psychadelík.

V tom čase však už pomaly na scénu prichádzalo LSD, ktoré vyvolalo v psychiatrii doslova revolúciu. V roku 1938 pracoval švajčiarsky vedec Albert Hofmann s istým druhom ražnej huby. Dúfal, že objaví liek, ktorý by ženám po pôrode pomohol zastaviť maternicového krvácanie. Jednou zo zložiek tejto huby bolo LSD-25 (dietylamid kyseliny lysergovej), ktoré malo na Hofmannovo sklamanie len minimálne účinky na maternicové krvácanie. Po piatich rokoch sa však Hofmann k tejto látke zo zvedavosti vrátil. Keď sa mu do organizmu pri výskume úplnou náhodou dostala malá dávka tejto látky, objavil jej psychadelické účinky:

“V stave podobnému sneniu a so zatvorenými očami (denné svetlo sa mi zdalo nepríjemne silné) som vnímal neprerušovaný prúd úžasných obrazcov mimoriadnych tvarov a kaleidoskopické hry farieb. Po asi dvoch hodinách sa snový stav skončil.“

Zlatým vekom psychiatrie a psychadelických látok je obdobie, na ktoré ľudstvo spomína s veľkým smútkom. Po druhej svetovej vojne, kedy muži vracajúci sa z frontov trpeli dovtedy neznámymi psychickými poruchami, sa už okrem LSD na scéne objavovali aj antipsychotické látky ako chlóropromazín alebo torazín. Vďaka torazínu dokázali psychiatrickú liečebňu časom opustiť i veľmi vážne chorí pacienti. Nové psychadeliká spolu s ďalšími antipsychotickými liekmi umožnili lekárom liečiť pacientov s tými najťažším psychickými ochoreniami. Práve v tomto období sa zrodila i biologická psychiatria, odbor, ktorý sa venuje štúdiu ľudskej mysle a chemickým procesom v mozgu. Rozvinula sa ako priamy následok používania torazínu a LSD.

Psychotropné účinky majú aj niektoré druhy húb.

LSD a serotonín

Dôležitú úlohu v tejto oblasti zohral i serotonín. V roku 1948 vedci zistili, že serotonín v krvi má na svedomí kontrakciu svalov tepien a žíl. Tento objav bol mimoriadne užitočný pre následnú kontrolu masívneho krvácania kdekoľvek v tele. Okrem toho sa ukázalo, že serotonín má v mozgu zvierat vplyv na chemické a elektrické funkcie nervových buniek. Ovplyvňovanie serotonínu dokázalo v prípade zvierat zmeniť ich sexuálne správanie, vplývať na ich agresivitu, ovplyvniť ich spánok a dokonca ich psychický stav počas bdenia.

V tom istom čase vedci zistili, že molekuly LSD a serotonínu sa na seba veľmi ponášajú, a že dokonca v mozgu súťažia o tie isté priestory. Na základe testov na dobrovoľníkoch sa ukázalo, že v niektorých prípadoch LSD blokovalo funkcie serotonínu a v iných ich napodobňovalo.

Na základe týchto výsledkov sa z LSD stal jeden z najlepších nástrojov na definovanie vzťahu mysle a mozgu. Za pomoci LSD zrazu vedci dokázali o ľudskom mozgu a o jeho chemických funkciách zistiť oveľa viac ako doposiaľ. Desiatky vedcov po celom svete pracovali s množstvom dobrovoľníkov a s pacientmi zo psychiatrických liečební. Počas dvadsiatich rokov niektoré krajiny dokonca výskumy financovali zo štátnej pokladnice. Vedci publikovali obrovské množstvo výsledkov a verili, že výskumy LSD dokážu ľudstvu pomôcť pochopiť tak závažné psychotické stavy, akým je napríklad schizofrénia.

LSD, milovaná i nenávidená látka, ktorá je momentálne ilegálna.

Maďarský vedec Sandoz, jeden z hlavných vedcov pracujúcich na výskumoch s LSD, odporúčal dokonca i zamestnancom psychiatrických liečební, aby si dopriali jednu dávku LSD a stali sa tak empatickejšími voči ochoreniam svojich pacientov. LSD často skúšali i samotní psychiatri, pre ktorých predstavovalo zdroj hodnotných informácií.

Mnohé výskumy potvrdzujú, že klasická terapia, počas ktorej sa psychiater zhovára s pacientom doplnená o dávku psychadelickej drogy, bola oveľa efektívnejšia ako iba samotný rozhovor. Mnohé články z tohto obdobia dosvedčovali úspešné vyliečenia dovtedy neliečiteľných ochorení od chorobnej posadnutosti, cez posttraumatický stres, poruchy príjmu potravy, úzkosť, depresiu, alkoholizmus či závislosť na heroíne.

Bezprecedentné výsledky v psychiatrických liečebniach

„Psychadelická psychoterapia“ viedla k ohromujúcim účinkom: depresívne stavy pacientov sa zlepšovali, dopyt po liekoch od bolesti dramaticky klesal, pacienti boli schopní akceptovať svoje psychické ochorenia a otvorili si cestu k vyliečeniu. Dokázali sa do hĺbky zhovárať o svojich problémoch i so svojimi rodinnými príslušníkmi. Mnoho vedcov verilo, že za týmito výsledkami stojí transformatívna mystická a spirituálna skúsenosť, ktorú pacientom psychadelickej terapie LSD ponúkalo.

Zvrat, zneužitie, spoločnosť a médiá

Problémy so psychadelikami a zmena ich vnímania v spoločnosti nastali v 60. rokoch 20. storočia, kedy LSD uniklo z vedeckých laboratórií. Média čoskoro zaplavili správy o samovraždách, vraždách, novorodencoch s porušenými chromozómami... Tieto prípady spoločnosť rýchlo doviedli k domnienke, že psychadelické drogy jednoducho nemožno mať pod kontrolou. Médiá často preháňali a vyzdvihovali predovšetkým negatívne dopady týchto látok. Niektoré informácie, ktoré prinášali, vyplývali z neoverených faktov, iné boli dokonca vymyslené. Nasledujúce štúdie síce informácie o zmutovaných chromozómoch vyvrátili, no dočkali sa oveľa menšej pozornosti ako pôvodné mediálne správy.

Účinky psychadelík na ludský mozog sú širokospektrálne.

Keď psychadeliká pacienti brali v kontrolovanom bezpečnom prostredí, akým bola napríklad liečebňa, dochádzalo len k veľmi malému množstvu negatívnych vedľajších účinkov. Problémy však nastávali, keď si nestabilné a psychicky choré osoby začali LSD dávkovať doma, niekedy dokonca spolu s alkoholom a bez dozoru lekárov. Na narastajúce znepokojenie spoločnosti reagoval v roku 1970 americký kongres, ktorý LSD a ďalšie psychadeliká definitívne prehlásil za ilegálne. Výskum s látkami s obrovským liečebným potenciálom preto skončil tak rýchlo ako začal...

Psychadeliká a neobmedzené vnímanie

Tieto halucinogénne látky ovplyvňujú prakticky celé naše vnímanie, myslenie a emócie. Najevidentnejšie sú často ich percepčné a senzorové účinky. Veci okolo človeka, ktorý užil psychadelickú látku, sa môžu zdať svetlejšie alebo tmavšie, alebo menšie či väčšie ako v skutočnosti sú. Môžu dokonca meniť i svoj tvar.

Či už má človek pod vplyvom takejto látky oči otvorené alebo zatvorené, vidí veci, ktoré majú so skutočnosťou spoločného veľmi málo. Zvuky môžu byť hlasnejšie alebo slabšie ako zvyčajne. Pokožka tela môže byť takisto viac či menej citlivá na dotyky. Emócie sa rozprúdia alebo naopak úplne zatvoria. Úzkosť, strach, uvoľnenie, spokojnosť, všetko sa môže vyplaviť alebo naopak absolútne nijako neprejavovať. Na jednom extréme stojí extáza a na druhom teror, emócie, ktorí niektorí jedinci pociťujú v tom istom čase.

Pod vplyvom psychadelík sa menia i myšlienkové procesy. Myšlienky sa môžu zlievať a môžu byť chaotické, alebo sa naopak vyjasnia. Môžu sa objaviť náhľady na nové riešenia problémov alebo bezvýchodiskové zaseknutie sa v prítomnosti. Čas sa stáva flexibilným. Počas jedného žmurknutia uplynú dve hodiny a jedna minúta môže trvať celý život.

Tip Vitariána

O stavy podobné tým psychadelickým sa ľudské telo dokáže postarať i samo. V experimentovaní v tomto smere sa dostal najďalej Stanislav Grof, ktorý sa prostredníctvom dlhého, hlbokého a neprerušovaného dýchania snaží človeku sprístupniť psychické a emočné uvoľnenie. Wim Hof, ľadový muž z Holandska, zasa vyvinul špecifické dýchacie cvičenie, súčasťou ktorých i tzv. DMT dýchanie, počas ktorého sa údajne do tela vyplavuje malá dávka tryptamínu DMT, ktorá má na mnohých ľudí účinky podobné tým psychedelickým.

Video

Článok nereprezentuje lekárske, alebo iné zdravotnícke postupy a názory.

Zdroje

DMT: Spirit Molecule

Fotky: Shutterstock

↑ Späť hore

Počet hlasov: 23