Agresivita a nenávisť má v svojom prirodzenom stave mocné burcujúce charakteristiky, ktoré iniciujú zmenu a akciu. Bez ohľadu na to, čo vám bolo povedané, nenávisť nevyvoláva veľké násilie. Výbuch násilia je často výsledkom zabudovaného pocitu bezmocnosti.
Povedzte nie!
Nemusíte povedať „áno“ ľuďom, záležitostiam alebo udalostiam, ktoré vás hlboko znepokojujú. Povedať "Áno" neznamená, že sedíte a hovoríte „Nemôžem nič robiť. Všetko je v rukách Osudu, a preto, čokoľvek sa stane, stane sa“.
Žiť svoj život znamená hovoriť „áno“ alebo „nie“. Ak sa vždy podvolíte, môže to znamenať, že popierate svoju vlastnú osobnosť. Osoba, ktorá hovorí „nenávidím“ vyjadruje minimálne to, že má „Ja“, ktoré je schopné nenávidieť. Ten, čo hovorí, „Nemám právo nenávidieť,“ sa nevie pozrieť do očí svojej vlastnej individualite. Človek, ktorý pozná nenávisť, chápe tiež rozdiel medzi touto emóciou a láskou.
Potláčanie "negatívnych emócií
Dvojznačnosti, kontrasty, podobnosti, potvrdenie seba ako fyzického tvora, to všetko umožňuje voľný tok emócií. Mnohí sa dištancujú od zažívania pocitov, ktoré považujú za negatívne. Snažia sa „potvrdzovať“ to, čo považujú za pozitívne emócie. Nepovoľujú si dimenzie svojej ľudskej bytosti a predstieraním, že necítia, čo cítia, popierajú integritu svojej vlastnej skúsenosti.
Emócie nasledujú presvedčenia
Sú to prirodzené, neustále sa meniace stavy cítenia, kedy jeden pocit vedie k druhému v slobodnom toku energie a aktivity – pestré, bohaté, nadšené odtiene, ktoré vnášajú rôznorodosť do kvality vedomia. Takéto stavy osobnosti je možné prirovnať k farbám, svetlým a tmavým, mocným energetickým vzorom, ktoré vždy predstavujú pohyb, život a rozmanitosť.
Je márne odmietať ich. Sú jedným z prostriedkov, pomocou ktorého fyzicky orientované vedomie spoznáva samé seba. Nie sú deštruktívne. Nie sú ani dobré, ani zlé. Emócie jednoducho sú. Sú to elementy sily vedomia, naplnené energiou. Keď im je umožnené voľne prúdiť, splynú do mocného prúdu. Nemôžete jednu emóciu potvrdiť a inú odmietnuť bez toho, aby ste nepostavili bariéry. To, čo považujete za negatívne pocity, sa pokúšate ukryť v komore svojej mysle tak, ako sa v minulosti zatvárali choromyseľní príbuzní.
Nenávisť ponechaná tak, nepretrvá
Často je nenávisť príbuzná láske, pretože ten, čo nenávidí, je priťahovaný k objektu svojej nenávisti hlbokými putami. Môže byť tiež metódou komunikácie, ale nikdy to nie je stabilný trvalý stav a automaticky sa zmení, ak sa do nej nezasahuje.
Ak veríte, že nenávisť je nesprávna a zlá, a potom zistíte, že niekoho nenávidíte, možno sa túto emóciu pokúsite potlačiť alebo otočiť proti sebe – radšej budete zúriť na seba, než na iného. Na druhej strane môžete sa pokúsiť predstierať, že tento pocit neexistuje; v takom prípade zahatáte masívnu energiu a nemôžete ju využiť na iné účely.
Nenávisť iniciuje zmenu a akciu!
Nenávisť má v svojom prirodzenom stave mocné burcujúce charakteristiky, ktoré iniciujú zmenu a akciu. Bez ohľadu na to, čo vám bolo povedané, nenávisť nevyvoláva veľké násilie. Výbuch násilia je často výsledkom zabudovaného pocitu bezmocnosti.
Mnohí, ktorí nečakane spáchajú ťažké zločiny, náhle vraždy, alebo dokonca genocídu, majú za sebou históriu poslušnosti a konvenčných postojov, a boli fakticky považovaní za vzory správania sa. V ich povahe boli potlačené všetky prirodzené agresívne prvky a akýkoľvek dôkaz momentálnej nenávisti bol považovaný za nesprávny a zlý.
V dôsledku toho je nakoniec pre takýchto jednotlivcov ťažké vyjadriť normálne odmietnutie alebo ísť proti danému kódexu konvenčnosti a rešpektu.
Nevedia komunikovať s druhými, na rozdiel od zvierat, pokiaľ ide o vyjadrenie nesúhlasu. Psychologicky ich môže oslobodiť iba masívna explózia. Cítia sa tak bezmocní, že toto ešte pridáva k ich ťažkostiam – a tak sa pokúsia oslobodiť prejavením veľkej sily v podobe násilia. Niektorí takíto jednotlivci, napríklad vzoroví synovia, ktorí zriedkakedy odvrávali svojim rodičom, boli zrazu poslaní do vojny a dostali voľnú ruku na uvoľnenie všetkých takýchto pocitov v boji. Vo vojnách sa mohli agresie uvoľniť pri dodržiavaní kódexov.
Jednotlivci však museli čeliť hrôze ich vlastnej, cez násilné činy vypustenej, zadržiavanej nenávisti a agresivite. Vidiac tieto krvavé výsledky, začali sa ešte viac báť, viac desiť toho, o čom uvažovali ako o tej strašnej energii, ktorá, ako sa zdalo, ich niekedy hnala k tomu, aby zabíjali. Po ich návrate domov sa kódex správania opäť prispôsobil civilnému životu a oni sa zas utiahli vo zveráku tak pevne, ako to šlo. Mnohí sa zdali byť superobyčajní.
Náhle im bol odopretý „luxus“ vyjadriť emócie dokonca v prehnanej forme, a následne ich pocit bezmocnosti narástol ešte viac.
Pocit bezmocnosti vyvoláva vojny
Je to tiež pocit bezmocnosti, ktorý spôsobuje, že národy vyvolávajú vojny. Má to len málo spoločného so „skutočnou“ svetovou situáciou, alebo s mocou, ktorú im iní možno prisudzujú, ale s celkovým pocitom bezmocnosti – niekedy dokonca aj napriek dominantnému postaveniu vo svete.
Druhá svetová vojna (1939-45), bola tiež výsledkom pocitu bezmocnosti, ktorý potom prepukol do masového krvavého kúpeľa vo veľkom štýle. V Spojených štátoch sa po druhej svetovej vojne vyvinuli silné národné snahy, aby sa energie vyslúžilých vojakov po ich návrate domov odklonili do iných oblastí. Mnohým, ktorí vstúpili do tej vojny s pocitom bezmocnosti, boli poskytnuté po jej ukončení rôzne výhody – motivačné prémie, vzdelanie, benefity, ktoré predtým nemali. Dostali prostriedky k moci v ich vlastných očiach. Doma ich prijali ako hrdinov, a i keď veľa z nich celkom určite stratilo ilúzie, v rámci celkovej nálady v krajine boli veteráni vítaní.
Väčšina do nej zapojených mužov sa naučila niečo zo svojej skúsenosti. Obrátili sa proti myšlienke násilia a každý z nich, svojím vlastným spôsobom, rozpoznal osobnú psychologickú dvojznačnosť svojich pocitov počas boja. Politici im povedali, že to bude posledná vojna, a iróniou je, že väčšina z tých v uniforme tomu uverila.
Táto lož sa nestala pravdou, bývalým vojakom sa však napriek všetkému podarilo vychovať deti, ktoré nechceli ísť do vojny dobrovoľne, ktoré spochybňovali jej premisu.
Nenávisť sama osebe teda neprepukne do násilia
Nenávisť prináša pocit sily a spúšťa komunikáciu a akciu. Je to nahromadený prirodzený hnev; u zvierat by to napríklad viedlo k stretnutiu zoči-voči, k bojovým postojom, v ktorých by jazyk tela, pohyb, prípadné vrčanie a revanie, a rituál slúžili na komunikáciu nebezpečnej pozície. Jedno alebo druhé zviera by jednoducho nakoniec ustúpilo. Sila by bola teda efektívne ukázaná, ale symbolicky. K tomuto typu stretov u zvierat nedochádza často, pretože dané zvieratá by museli ignorovať alebo obísť mnohé menšie predbežné hnevom iniciované stretnutia, účelom ktorých by bolo vyjasniť si pozície a odvrátiť násilie.
Kristov výrok o nastavení druhého líca (napríklad Matúš 5:39) bol psychologicky šikovnou metódou na odvrátenie násilia – a nie jeho akceptovanie. Symbolicky to predstavovalo zviera, ktoré svojmu protivníkovi ukáže brucho. Poznámka bola myslená symbolicky. Na určitých úrovniach, to bolo gesto porážky, ktoré zabezpečilo triumf a prežitie. Nemal to byť podlízavý čin martýra, ktorý znamenal, „Udri ma znovu“, ale predstavoval biologicky relevantné prehlásenie, komunikáciu jazyka tela. Mal šikovne pripomenúť útočníkovi „staré“ komunikatívne pozície duševne zdravých zvierat.
Láska ako podnecovač akcie
Láska je tiež veľký podnecovač do akcie a využíva dynamá energie. Láska aj nenávisť sú založené na seba-identifikácii vo vašej skúsenosti. Nebudete sa obťažovať milovať alebo nenávidieť osoby, s ktorými sa nedokážete vôbec identifikovať. Nechávajú vás relatívne chladnými. Nevyvolávajú hlboké emócie.Nenávisť vždy zahŕňa boľavý pocit separácie od lásky, ktorá môže byť idealizovaná. Osoba, voči ktorej máte v akomkoľvek danom čase silne negatívne pocity, vás vyvádza z miery, pretože nenapĺňa vaše očakávania. Čím väčšie sú vaše očakávania, tým väčšie sa zdá byť akékoľvek odchýlenie sa od nich. Ak nenávidíte rodiča, je to preto, že očakávate takúto lásku. Osoba, od ktorej nič nečakáte, si nikdy nevyslúži vašu roztrpčenosť.
Nenávisť je preto istým zvláštnym spôsobom prostriedok na navrátenie sa k láske; keď sa ju nebudete snažiť zmeniť a vyjadríte ju, bude komunikovať separáciu, ktorá existuje vo vzťahu k tomu, čo očakávate. Preto láska môže veľmi ľahko obsahovať nenávisť. A nenávisť môže obsahovať lásku a byť ňou poháňaná, hlavne ak ide o idealizovanú lásku. „Nenávidíte“ niečo, čo vás oddeľuje od milovaného objektu. Je to práve preto, že objekt je milovaný, že je v takej nemilosti, ak sa očakávania nenaplnia. Môžete milovať rodiča a, ak sa zdá, že rodič túto lásku nevracia a odmieta naplniť vaše očakávania, potom môžete toho istého rodiča „nenávidieť“ – kvôli láske, ktorá vás núti očakávať viac.
Účelom nenávisti je vrátiť vám vašu lásku
Nenávisť má viesť ku komunikácii z vašej strany, k tomu, že vyslovíte svoje pocity – takpovediac vyčistíte ovzdušie, čo vás privedie bližšie k objektu vašej lásky. Nenávisť nie je teda popretím lásky, ale pokusom o jej znovuzískanie a boľavým spoznaním okolností, ktoré vás od nej oddeľujú. Ak rozumiete povahe lásky, budete schopní akceptovať pocity nenávisti.
Dogmy o povznesení sa nad emócie
Dogmy alebo učenia, ktoré vám hovoria, aby ste sa povzniesli nad svoje emócie, môžu byť zavádzajúce – a dokonca nebezpečné. Takéto teórie vychádzajú z konceptu, že na emocionálnej povahe človeka je niečo hlboko rozvratné, prízemné alebo v neporiadku, zatiaľ čo duša je vykresľovaná ako pokojná, „dokonalá“, pasívna a bez pocitov. Dovolené je len nanajvýš ušľachtilé, blažené vedomie.
Duša je však predovšetkým fontánou energie, kreativity a akcie, ktorá prejavuje svoje charakteristiky vo vašom živote práve cez neustále sa meniace emócie. Ak svojim pocitom budete dôverovať, dovedú vás k psychologickým a duchovným stavom mystického porozumenia, pokoja a mieru. Ak ich budete nasledovať, dovedú vás k hlbokým pochopeniam; nemôžete mať fyzické Ja bez emócií práve tak, ako nemôžete mať deň bez počasia.
V osobnom kontakte si môžete plne uvedomovať svoju trpezlivo znášajúcu lásku k druhej osobe, a napriek tomu rozpoznávať momenty nenávisti, kedy existujú separácie nejakého druhu, ktoré neznášate práve kvôli láske, o ktorej viete, že tu je.
Milovať aj nenávidieť zároveň
Rovnakým spôsobom je možné milovať svojich blížnych vo veľkom štýle, a zároveň ich občas nenávidieť presne preto, že tak často sa zdá, že si tú lásku nezaslúžia.
Keď ste veľmi nahnevaní na ľudstvo, je to preto, že ho milujete
Popierať existenciu nenávisti znamená teda popierať lásku. Tieto dve emócie nie sú protiklady. Sú to rôzne aspekty, a sú zažívané rôzne. Do istej miery sa chcete identifikovať s tými, voči ktorým prechovávate hlboké city.
Nemilujete niekoho len preto, že proste spájate časti seba s niekým iným. Často iného človeka milujete preto, lebo v tejto osobe môžete zazrieť vaše vlastné „idealizované“ Ja. V láske druhého cítite svoj potenciál. Milovaná osoba z vás vyťahuje to najlepšie, čo vo vás je. V jej očiach vidíte, čím môžete byť.
V láske druhého cítite svoj potenciál
To neznamená, že v milovanej osobe reagujete len na svoje vlastné idealizované Ja, pretože v tom druhom tiež vidíte jeho potenciálne idealizované Ja. Ide tu o špecifický druh videnia, ktorý zdieľajú obe zapojené osoby – či je to manželka a manžel, alebo rodič a dieťa. Toto videnie je plne schopné vnímať rozdiel medzi praktickým a ideálnym, takže vo vzostupných obdobiach lásky sú nezrovnalosti, povedzme, v aktuálnom správaní prehliadané a považované za relatívne nedôležité.
Láska sa vždy mení
Neexistuje žiadny permanentný stav hlbokej vzájomnej príťažlivosti, ktorú dvaja ľudia navždy k sebe cítia. Ako každá emócia láska je pohyblivá a veľmi ľahko sa môže zmeniť na hnev alebo nenávisť, a zas späť na lásku. Napriek tomu v štruktúre skúsenosti môže láska dominovať a zároveň nebyť statická; a ak je tomu tak, vtedy je tu vždy vízia smerom k ideálu, a tiež istá podráždenosť kvôli rozdielom, ktoré sa prirodzene vyskytnú medzi zrealizovaným stavom a víziou.
Sú dospelí, ktorí zneistejú, keď im dieťa povie, že ich nenávidí. Deti sa často pomerne rýchlo naučia nebyť až také pravdovravné. To, čo dieťa v skutočnosti hovorí, je, „Milujem ťa. Prečo si ku mne taký zlý/zlá?“ Alebo, „Čo stojí medzi nami a láskou, ktorú k tebe cítim?“ Antagonizmus dieťaťa vychádza z neochvejného pochopenia jeho lásky.
Rodičia, pretože ich naučili veriť, že nenávisť je zlá, nevedia, ako zvládať takéto situácie. Tresty len zväčšujú problém dieťaťa. Ak rodič prejaví strach, dieťa sa efektívne naučí báť sa tohto hnevu a nenávisti, pred ktorými sa mocný rodič celý scvrkne. Dieťa sa teda naprogramuje, aby zabudlo na takéto inštinktívne pochopenie a ignorovalo spojenia medzi láskou a nenávisťou.
Nenávistné myšlienky nemusia viesť k nenávistným činom
Často vás nielenže naučia potláčať verbálne vyjadrenie nenávisti, ale vám tiež povedia, že nenávistné myšlienky sú rovnako zlé ako nenávistné činy. Následne sa cítite vinní, len keď pomyslíte na to, že niekoho nenávidíte, a pokúšate sa tieto myšlienky pred sebou skryť. Môže sa vám to tak skvele podariť, že doslova nebudete vedieť, čo na vedomej úrovni cítite.
Emócie sú tam, ale sú pre vás neviditeľné, pretože sa bojíte na ne pozrieť. V tej istej miere ste potom odpojení od vašej vlastnej reality a vlastných pocitov lásky.
Tieto popreté emocionálne stavy môžu byť premietnuté von na iných – na nepriateľa vo vojne, na suseda. Aj keď budete tohto symbolického nepriateľa nenávidieť, budete si tiež vedomí hlbokej príťažlivosti. Puto nenávisti vás spojí, ale toto puto bolo pôvodne založené na láske. V tomto prípade však zostrujete a zveličujete všetky tie odchýlky od ideálu a sústreďujete sa predovšetkým na ne. V každom danom prípade je vám toto všetko vedome k dispozícii. Vyžaduje si to len úprimný a odhodlaný pokus uvedomiť si svoje vlastné pocity a presvedčenia.
Aj vaše najnenávistnejšie fantázie, nechané tak, ako sú, vás vrátia do uzmierenia a uvoľnia lásku. Fantázia o tom, že mlátite rodiča alebo dieťa, dokonca až na smrť, vás dovedie, ak ju budete nasledovať, k slzám lásky a pochopenia.
Zdroj: Seth: Povaha osobnej reality
