Poznáme to všetci. Každé ráno nám chýba hodinka na to, aby sme boli naozaj do sýta vyspatý. Čim to ale je? Existujú vnútorné hodinky, ktoré tikajú trošku odlišne ako tie naše oficiálne? Je možné že náš biorytmus je nastavený ešte na dávne časy, keď jeden deň netrval 24 hodín, ale viac či menej? Tieto otázky si položil tím vedcov v Nemecku, ktorý spravili jedinečný experiment, ktorý trval vyše 20 rokov a pre ktorý bol postavený špeciálny bunker.
Bez hodiniek, denného svetla a spojenia s okolitým svetom
Jedným z najdôležitejších rytmov pre človeka je striedanie dňa a noci. Ale čo ak sme od tohto rytmu izolovaní? Vieme potom ešte, koľko je hodín? Slávny experiment v 60. rokoch minulého storočia vystopoval naše vnútorné hodiny: Dobrovoľníci išli na niekoľko týždňov do uzavretého bunkra. Zariadenie bolo účelovo postavené a malo všetko vybavenie okrem dvoch vecí: nebolo tam denné svetlo a nebolo možné zistiť čas. Till Roenneberg, profesor chronobiológie na LMU v Mníchove, sprevádzal experimenty v bunkri.
Prof. Till Roenneberg: "Experimenty v bunkri boli v skutočnosti z hľadiska histórie vedy niečím veľmi vzrušujúcim. Od rastlín a zvierat sme už vedeli, že existujú vnútorné hodiny, ktoré sú riadené hlavne svetlom, keďže sme vždy u ľudí predpokladali, že príroda na nás už nemá žiadny vplyv, len spoločenský život, bolo potrebné postaviť experimentálny aparát, ktorým bol potom bunker, v ktorom bolo uzavreté všetko, čo by mohlo naznačovať nejaké časové signály.“
Ochrana zvonku bola masívna, železobetónová, so stenami hrubými meter. Vtedajší šéf Inštitútu Maxa Plancka, jeden zo zakladateľov experimentov s bunkrami, bol Jürgen Aschoff. V roku 1966 sa prvé testovacie osoby odvážili za hrubé múry. Jürgen Zulley, prevzal riadenie experimentov v bunkri v 70. rokoch a skončili začiatkom 80. rokov. Big brother is watching you - Veľký brat pred kamerou.
Jürgen Zulley, výskumník spánku, Univerzita v Regensburgu: "Väčšina z nich išla najprv s určitým napätím, či sa to dá vôbec vydržať. Po dvoch alebo troch dňoch si však uvedomili, že v skutočnosti to nie je o otázke. Bolo im veľmi príjemné to znášať. A vôbec nechceli ísť von.“
Prof. Till Roenneberg: "Merali sme veľa vecí, napríklad v zemi boli kontakty, aby sa dala merať chôdza, mohli sme zmerať zapínanie a vypínanie každého svetla. Ľudia nosili - niečo nepríjemné - rektálne teplotné sondy. Mali veľa práce, museli si zapisovať, čo a kedy jedia, museli každú hodinu zazvoniť - vždy, keď si mysleli, že je hodina, a potom znova o minútu neskôr, aby sa mohli podeliť svojimi dlhodobými a krátkodobými odhadmi.“
Pokusné osoby nechávali voľný priebeh pocitu času, spať chodili, keď boli unavení a vstávali, keď sa zobudili. Denný režim, aspoň čo sa týka využitia času, bol u všetkých podobný. Asi jedna tretina spánku, dve tretiny sú bdelosti. V hodinách to je 8 hodín spánku a 16 hodín bdelosti.
Jürgen Zulley: "Koniec experimentu prebiehal vždy takto: Odovzdala sa účastníkovi správa, kde bolo napísané, že prídeme na návštevu. Nevedeli prečo a keď sme prišli, najprv sme sa ho spýtali, aký je deň, aká hodina. Vždy sa pomýlili, zle to odhadli. Oznámilo sa im, že experiment sa skončil. Väčšine sa to vôbec nepáčilo, najradšej by zostali dlhšie."
Výsledok bol taký, ako všetci očakávali
Prof. Till Roenneberg: „Ukázalo sa, že aj ľudia majú cirkadiánne vnútorné hodiny, ktoré môžete obzvlášť dobre vidieť, ak vynecháte všetky informácie z vonkajšieho sveta, tak si rozvíjajú svoju vlastnú dynamiku. Neupadnú do chaosu, ale urobia si svoj vlastný deň. A to zvyčajne nie je presne 24 hodín, ale napríklad niečo okolo 25 hodín."
Jürgen Zulley: "Najextrémnejším prípadom bolo, že testovaná osoba bola päť týždňov v bunkri, ale podľa vlastného kalendára uplynuli len tri týždne. Prejavili sa takzvané cirkadiánne dni, v tomto prípade 50-hodinové dni. A zaujímavosťou bolo že sa človek najťažšie zmieril s tým, že mu zrazu chýbali dva týždne života.“
